#101 Ako odpúšťa Boh. A ako by sme mali aj my.

Františkánska alternatívna ortodoxia kládla väčší dôraz na vtelenie než na vykúpenie. Františkáni neverili, že Boh poslal Ježiša na zem, aby zomrel v zmysle zástupného aktu odčinenia našich hriechov. Richard Rohr to zhŕňa takto:

V trinástom storočí boli františkáni a dominikáni akýmsi cirkevným diskusným spoločenstvom. V tých časoch sme mohli zastávať menšinové názory. Pri veľkých debatách na univerzitách v Paríži, Kolíne a Oxforde sme pravidelne zastávali protichodné (menšinové) stanoviská a žiaden z týchto názorov nebol vtedy z cirkvi vylúčený. V týchto diskusiách boli Tomáš Akvinský (1225–1274) a dominikáni verní Písmu, teda židovským chrámovým metaforám obety, ceny (za odčinenie hriechov) a zmierenia. Mnohé pasáže môžu vyvolávať dojem, že je potrebné zaplatiť akési výkupné. Ale náš františkánsky učiteľ, blahoslavený Ján Duns Scotus (cca 1266–1308), ktorý založil teologickú katedru v Oxforde, tvrdil, že Ježišovo ukrižovanie neriešilo žiaden problém s Bohom ani nezmenilo Boží postoj k nám. Božia myseľ nepotrebovala zmenu. To skôr Ježiš menil našu myseľ (v spôsobe, ako premýšľa) o Bohu!

Duns Scotus svoju argumentáciu založil na novozákonnom chápaní pre-existujúceho Kozmického Krista v listoch Kolosanom, Efezanom a v Jánovom evanjeliu. Ježiš je „obraz neviditeľného Boha“ (Kolosanom 1:15), ktorý prišiel na svet v určitom momente v čase, aby sme mohli hľadieť na „Toho, ktorého sme prebodli“ (Ján 19:37) a vidieť Božiu bezpodmienečnú lásku – a zároveň uvidieť, čo ľudia urobia takmer so všetkým – a Božiu bezpodmienečnú reakciu lásky na to. 

Duns Scotus pevne veril, že Božia sloboda sa musí za každú cenu zachovať. Ak by Boh „potreboval“ alebo požadoval krvavú obetu, aby miloval svoje vlastné stvorenie, potom by nás nemohol milovať slobodne. Duns Scotus učil, že Kristus bol plánom A od samého začiatku (pozri Kolosanom 1:15–20; Efezanom 1:3–14; Ján 1:1–18). Kristus nebol plánom B, po tom, čo prví ľudia zhrešili, ako si to väčšina ľudí myslí o význame Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. Veľké tajomstvo vtelenia nebolo motivované problémom (hriechu), ale láskou.

Františkánsky pohľad zakotvuje kresťanstvo v láske a slobode od samého začiatku. Vytvára koherentnú a pozitívnu spiritualitu, ktorá nás priťahuje k životu vnútorných hĺbok, modlitby, zmierenia, uzdravenia a univerzálnej jednoty (at-one-ment), namiesto akéhokoľvek konceptu obety, ktorý predpokladá nahnevaného Boha, ktorého treba zadosťučiniť. Ježiš na kríži verejne znáša dôsledky nenávisti, ale úplne novým spôsobom, ktorý spočíva v odpustení a odpútaní sa (letting go). Napokon hovoríme o „zmŕtvychvstaní“ nielen pre Ježišovo telo, ale pre celé dejiny. Odkrýva sa nový a možný príbeh: Ak Boh a Ježiš nie sú nenávistní, násilní, trestajúci, mučiaci alebo pomstychtiví, potom je nám naša výhovorka pre konanie týchto vecí navždy odňatá. Celý Ježišovov životný príbeh ľuďom hovoril o dvoch základných veciach: že život môže byť pozitívnym príbehom a že Boh je úplne iný a oveľa lepší, než sme si kedy mysleli.

*Poznámka: V priebehu kresťanských dejín existovalo viacero teórií zástupného zmierenia. Jednou z najstarších bola teória výkupného, ktorú vytvoril Origenes Alexandrijský (cca 185–cca 253). S ňou úzko súvisela teória Christus Victor (Kristus víťaz). Pohľad na zmierenie cez myšlienku výkupného bol dominantný, až kým Anselm na konci 11. storočia nezverejnil dielo Cur Deus Homo? (Prečo sa Boh stal človekom?). Anselmova teória zmierenia ako satisfakcie sa potom stala dominantnou, až kým reformácia v 16. storočí nepredstavila model tzv. zástupného trestu. Tento nový pohľad na zástupné zmierenie kládol dôraz na trestanie, nie uspokojenie (Božej spravodlivosti) a vyvíjal sa paralelne s trestným právom. Dnes sa výraz „zástupné zmierenie“ často (správne alebo nesprávne) používa na označenie teórie zmierenia na základe zástupného trestu.

 

odkaz na náš podcast:

https://nakazdomzalezi.podbean.c