#93 Netrestaj sa, nemá to význam, láska chce nápravu, nie trest!

Hovorí sa, že Boh je láska, že je milostivý, ale že je aj spravodlivý. A zväčša sa tou božou spravodlivosťou myslí, že nenechá hriechy a previnenia nepotrestané. V tomto kontexte sme potom schopní tvrdiť, že ak niekto neprijme Božiu lásku správnym spôsobom, bude za to potrestaný. Väčným utrpením samozrejme. Ale je naozaj toto Božia spravodlivosť? Potrestáte vlastné dieťa len za to, že vás nemiluje tak veľmi, ako si to práve predstavujete?

Dnes sa rozprávame o tom, že to ide aj inak. Božia spravodlivosť nemusí znamenať, že Boh zlé trestá, ale napravuje. Áno, táto epizóda je o retributívnej vs. restoratívnej spravodlivosti. Čiže trestajúcej vs. napravujúcej. A niekedy nám poslúži aj starý známy trik (pravda, teologicky je to nudné, že?) - pozrieť sa na Krista. Koľko ľudí trestal a koľkých napravoval a uzdravoval? Niektorým proste nedáva zmysel Boh bez hnevu a násilia. Viete prečo? Lebo si potrebujú racionalizovať vlastný hnev, frustrácie a násilie. No jediná cesta je - milosť a odpustenie. Učíme to naše deti, ale keď vyrastieme - akoby bolo pre nás samozrejmé, že to už nemysliíme vážne a správame sa ako “dospelí” - “spravodlivo” odplácame, trestáme a “asertívne” sa presadzujeme (svoje ego).

text z cac.org:

"Pravda a zmierenie

Takmer všetky náboženstvá a kultúry, ktoré poznám, tak či onak verili, že hriech a zlo treba potrestať a od hriešnika v tomto svete – a zvyčajne aj na druhom – treba požadovať odplatu.

 

Takáto trestajúca spravodlivosť je dualistický systém odmien a trestov, dobrých ľudí a zlých ľudí, a egu dáva dokonalý zmysel. Volajme to ekonómia zásluh alebo „meritokracia“. Zdá sa, že tento systém je to najlepšie, na čo sa zmôžu väznice, súdne siene, vojny a dokonca aj väčšina cirkvi (ktorá by tomu mala rozumieť lepšie).

 

Ježiš, mnohí mystici a iné zdroje múdrosti – ako napríklad Dvanásť krokov anonymných alkoholikov – ukazujú, že hriech a zlyhanie sú v skutočnosti príležitosťou na premenu a „osvietenie“ páchateľa.

 

Samotné počítanie hriechov a vedenie záznamov nie sú evanjeliovým prístupom. Naše najlepšie ja chce vzťahy obnoviť a nie obviňovať alebo trestať. Toto je „ekonomika milosti“. (Problém je v tom, že Boha sme definovali ako „hlavného trestajúceho“ namiesto liečiteľa, odpúšťateľa a zmierovateľa, a tak bol model odplaty úplne legitimizovaný!)

 

To, čo ľudstvo skutočne potrebuje, je úprimné odhalenie pravdy a prebratie zodpovednosťi za to, čo sa stalo. Len tak sa môžu ľudia dôstojne posunúť ďalej. Bolesť má byť pomenovaná a vypočutá. Nezmizne sama od seba. To potom môže viesť k „obnovujúcej“ alebo „napravujúcej“ spravodlivosti, čo je to, čo proroci vždyIzraelitom sľubovali (pozri Ezechiel 16:53; Izaiáš 57:17–19), príklad nájdeme aj v Ježišovom príbehu o márnotratnom synovi (Lukáš 15 :11–32) a počas celej jeho služby uzdravovania. Nejak nám to uniká a tým nám uniká aj podstata evanjelia.

 

Ako každý dobrý terapeut vie, nemôžeme liečiť niečo čo si nepriznáme. To, čo si vedome nepriznáme, nás zostane ovládať zvnútra, bude to hnisať a ničiť nás a aj ľudí okolo nás. V Tomášovom evanjeliu Ježiš učí: „Ak prinesieš to, čo je v tebe, zachráni ťa to. Ak to neprinesieš, zničí ťa to."

 

Iba vzájomné ospravedlnenie, uzdravenie a odpustenie sú perspektívy, ktoré ponúkajú ľudstvu udržateľnú budúcnosť. Inak sme ovládaní minulosťou, individuálne aj skupinovo. Všetci sa musíme ospravedlniť a všetci musíme odpustiť, inak sa tento ľudský projekt zničí. Niet divu, že takmer dve tretiny Ježišovho učenia sú priamo alebo nepriamo o odpúšťaní. V opačnom prípade sa his